Vôňa kvitnúcej ďateliny, šum polí a drobný nenápadný pohyb – tisíce malých krídeliek, bez ktorých by úroda nedávala zmysel a možn by ani nebola. Včely, tiché, pracovité stvorenia, ktoré si možno bežne nevšímame, no pre naše polia majú zásadný význam.
V Sanagre sa včelárstvu venujeme už niekoľko rokov. Začínali sme na Bospor Agro -Húšky, kde vznikli naše prvé úle aj prvé skúsenosti. Dnes sa celý projekt rozvíja najmä v Sobotišti – našiel tu zázemie v podobe starostlivého tímu a podpory ľudí, ktorí vnímajú skutočný význam tohto remesla. Hlavný dôvod? Podporiť úrodu prirodzene – cez opeľovanie.🍯
Bez opeľovania by nebolo čo žať
Včely sú omnoho viac než len zdroj medu. Podľa OSN je približne1/3 svetovej produkcie potravín závislá od opeľovania, ktoré zabezpečujú včely a ďalší hmyz. Bez ich prítomnosti by jednoducho mnohé plodiny nepriniesli úrodu.
Opeľovanie však neovplyvňuje len množstvo, ale aj samotnú kvalitu a životaschopnosť úrody. Plody sú vďaka nemu väčšie, jednotnejšie a trvácnejšie. Aj preto sa včelárstvo stalo pre našich kolegov zo Sobotišťa prirodzenou súčasťou ich prístupu k pôde, krajine a celkovej filozofii ekologického poľnohospodárstva.
Za každým úľom stojí včelár (alebo včelári 😊)
O tie naše sanagrácke sa každodenne starajú dvaja skúsení páni – Miroslav Líška s viac ako 40-ročnou praxou a Pavol Straka, jeho šikovný nasledovník. Spoločne tvoria zohratý tím, ktorý včelám naozaj rozumie a pristupuje k nim s rešpektom, trpezlivosťou a citom pre ich prirodzený rytmus. Sledujú ich potreby, cykly, aj nálady – vďaka čomu dokážu vytvoriť podmienky, v ktorých sa včelám darí. Nie je to len remeslo, ale aj vzťah – k prírode, úrode aj samotnému včelárstvu.
Včely + včelár = zúrodňovací tím
A to doslova. Preto sme sa rozhodli vyspovedať našich pánov včelárov, ktorí životu v úli nielen rozumejú, ale každodenne mu venujú svoj čas a pozornosť. V nasledujúcich postoch nám prezradia, ako včely fungujú, čo všetko dokážu a prečo je každý úľ ako malý, dobre naladený mikrosvet. Opýtali sme sa Miroslava Líšku a Pavla Straku.
Keď sa povie „život v úli“, čo vám ako včelárom napadne ako prvé?
ML+PS: Ticho, poriadok a systém. V úli má všetko svoje miesto a čas – nič tam nie je náhodné. Každá včela vie, čo má robiť, aj bez toho, aby jej to niekto prikazoval. Je to ako malý, dokonale zorganizovaný svet, kde sa všetko deje podľa prírody, nie podľa človeka. Keď sa tam človek naučí len pozorovať a nezasahovať viac, než treba, veľa sa naučí aj o sebe.
Koľkým úľom sa momentálne venujete?
ML+PS: Aktuálne sa staráme približne o 50 včelstiev, pričom sme začínali s 32mi. Postupne ich rozširujeme tak, ako nám to dovoľujú podmienky a sezóna.
Kto všetko obýva úľ v rámci včelárskej praxe a aký je ich počet?
ML+PS: V jednom silnom úli môže byť aj 50 až 60-tisíc včiel. Okrem toho tam žije jedna matka – kráľovná, ktorá kladie vajíčka. Zvyšok sú robotnice, ktoré robia všetko od čistenia cez stráženie až po lietanie za nektárom. A potom sú tam trúdy – tí sa objavujú len v sezóne a ich jedinou úlohou je oplodniť mladú matku. Zaujímavosťou je, že všetky tieto včely nemajú rovnakú životnosť. Hovoríme totiž o tzv. letných a zimných včelách. Letné žijú len 4 až 6 týždňov – pracujú veľmi intenzívne a rýchlo sa opotrebujú. Zimné včely začínajú svoj život koncom leta, nelietajú a šetria energiu – vďaka tomu môžu prežiť aj 6 mesiacov. Majú viac tukových zásob a ich úlohou je udržiavať teplo v úli, kŕmiť matku a dožiť sa jari, kedy sa rozbehne nový cyklus života.
Akú majú včely organizáciu práce?
ML+PS: Áno – každá včela počas svojho života postupne prechádza rôznymi úlohami, ktoré sa menia podľa jej veku. Najskôr zostáva niekoľko dní vo vnútri úľa: čistí bunky, kŕmi larvy, stará sa o matku a spracúva nektár. Neskôr sa môže stať strážkyňou úľa. Až keď dosiahne určitý vek, začne lietať von. Najprv sa len rozlietava a orientuje v teréne, potom sa z nej stáva zberačka, včela – ktorá nosí nektár a peľ. To je posledná fáza jej života. Od momentu, keď začne lietať, je vystavená vyššiemu riziku. Opotrebúvajú sa jej krídla, telo aj nervová sústava. V tomto štádiu už nepreberá nové úlohy – lieta, kým vládze. Keď jej sily dôjdu, do úľa sa už nevracia.
Ako vedia včely rozoznať, do ktorého úľa sa majú vrátiť?
ML+PS: Každý úľ má svoju jedinečnú / charakteristickú vôňu – podľa toho sa včely vedia vrátiť „domov“. Okrem vôní sa orientujú aj podľa slnka, uhlov svetla a polarizácie. GPS síce nemajú, ale ich navigácia je fascinujúca a extrémne presná.
Čo sa stane s nektárom, ktorý včela nazbiera?
ML+PS: Prinesie ho do úľa a odovzdá ďalšej včele. Nektár je riedky a obsahuje veľa vody, takže ešte nie je pripravený na skladovanie. Včely ho preto premiešavajú so svojimi enzýmami a uložia do buniek voskových plástov, kde sa začne proces dozrievania. Počas dozrievania ho postupne prekladajú z bunky do bunky a neustále ho „prevetrávajú“ krídlami – tým z neho odparujú prebytočnú vodu. Až keď jeho vlhkosť klesne pod 20 %, zmení sa na hustý, trvácny med. Ten včely zaviečkujú – teda zakryjú tenkou vrstvičkou vosku, ktorá ho chráni pred vzduchom, vlhkosťou aj pokazením. Takto uskladnený vydrží veľmi dlho a zostáva kvalitný.
Koľko medu stihne vyrobiť jedna včela počas svojho života?
ML+PS: Jedna včela za celý svoj život nazbiera len niekoľko desiatok kvapiek nektáru – zhruba toľko, aby z nich vznikla asi polovica čajovej lyžičky medu. Znie to možno málo, ale včely pracujú ako tím. Na jeden kilogram medu musia spoločne vykonať približne 100 000 výletov za nektárom, počas ktorých navštívia milióny kvetov. Preto sa hovorí, že každý pohár medu je kolektívne dielo úľa – výsledok súhry tisícok včiel, z ktorých každá má svoju malú, no nenahraditeľnú úlohu. A mimochodom, jedna včela za svoj život nalieta až okolo 40-tisíc kilometrov – čo je asi ako keby obletela Zem.
Ako a kedy sa med dostane z úľa až do pohára?
ML+PS: Keď je med zrelý – teda zaviečkovaný aspoň z jednej tretiny – vieme, že ho môžeme odobrať. Vtedy začína práca včelára. Najprv plásty opatrne odviečkujeme, čo znamená, že odstránime tenkú voskovú vrstvičku, ktorou včely med „zapečatili“. Potom ich vložíme do medometu – to je bubon, ktorý sa točí a pomocou odstredivej sily vyženie med zo šesťuholníkových buniek na steny nádoby. Odtiaľ ho zozbierame, precedíme, necháme usadiť – a až potom plníme do pohárov. Aby úľ zostal silný, včelám nikdy neberieme všetko a vždy im nechávame časť medu – približne 15 až 20 kilogramov – ako zásobu na zimu.
Je med vždy rovnaký? A prečo niektorý ostáva tekutý a iný kryštalizuje?
ML+PS: Med nie je nikdy úplne rovnaký – jeho chuť, vôňa aj farba sa menia podľa toho, z akýchkvetov včely nektár nazbierajú. Repkový med je svetlý a rýchlo kryštalizuje, agátový ostáva dlho tekutý, med z lesných kvetov býva tmavší a výraznejší. Okrem pôvodu ovplyvňuje jeho konzistenciu aj pomer glukózy a fruktózy – medy s vyšším obsahom glukózy kryštalizujú rýchlejšie, medy s vyšším podielom fruktózy ostávajú dlhšie tekuté. Kryštalizácia je úplne prirodzený jav a znak kvality, nie kazu. Každý pohár medu má preto svoj vlastný príbeh – ovplyvnený ročným obdobím, lokalitou aj prácou včiel.
