V poslednej časti našej sekcie o sanagráckych včelách sme sa pozreli do úľa – do sveta, kde má všetko svoj poriadok, rytmus aj zmysel. Zistili sme, ako včely žijú, čo všetko počas svojho krátkeho života stihnú, a čo znamená „vyrobiť“ med.
Dnes sa z úľa presunieme o kúsok ďalej – na pole. Práve tam včely v tichosti pracujú a každý deň zabezpečujú základ úspešnej úrody: opeľovanie. Povieme si, prečo je ich úloha pre poľnohospodárstvo taká dôležitá, ako tento proces prebieha, čo znamená kočovanie včelstiev – a čo všetko musia naši včelári urobiť, aby všetko fungovalo.
Včela – nenahraditeľný spojenec prírody
Z pohľadu včely je na prvom mieste nektár – sladký zdroj energie, ktorý zbierajú pre seba aj pre celý úľ. Opeľovanie samotné ich až tak nezaujíma – je to len vedľajší efekt ich každodennej snahy. No pre nás má obrovský význam.
Pri prelete z jedného kvetu na druhý sa na ich telá prirodzene zachytáva peľ, ktorý potom nevedomky prenášajú ďalej. A práve tieto nenápadné letecké trasy sú kľúčové k tomu, aby rastliny mohli vytvoriť plody. Bez opeľovania by mnohé druhy ovocia, zeleniny a olejnatých rastlín buď vôbec nepriniesli úrodu, alebo by bola menšia, nepravidelná a menej kvalitná.
Inými slovami – aj takéto drobné, takmer nepovšimnuté prepojenia medzi rastlinou a hmyzom sú základom dôležitej symbiózy, ktorá funguje na Zemi už milióny rokov. Včela má úžitok z potravy, rastlina z opeľovania a my z rastliny. Ale nedeje sa to vedome – niečo za niečo. Je to jednoducho nenahraditeľný článok ekologického poľnohospodárstva, ktorý udržiava rovnováhu v krajine. A keď sa spojí odborná skúsenosť včelára s citom pre prírodu, vzniká tiché partnerstvo, ktoré má hlboký zmysel.
O tom kam poletí včela rozhoduje včelár (ak vie ako 😊)
Včely nelietajú naslepo – ich práca má svoj rytmus aj pravidlá. Aby opeľovanie fungovalo presne tam, kde to potrebujeme, vstupuje do hry skúsenosť včelára. Práve on sleduje, kedy a kde kvitnú jednotlivé plodiny, a rozhoduje o tom, kam včely „poslať“. Nie je to len o úľoch a kvietkoch – je to o načasovaní, rešpekte k prírode a citlivej spolupráci medzi človekom a hmyzom. A ako to celé prebieha v praxi? Opäť sme sa pýtali tých najpovolanejších – našich včelárov: Miroslava Líšku a Pavla Straku.
Ako viete, kde sú včely aktuálne najviac potrebné z hľadiska úrody?
ML + PS: Sledujeme rytmus kvitnutia. Vieme, ktoré plodiny práve rozkvitajú a ktoré potrebujú opeľovanie – repka, horčica, ďatelina… Naše včelstvá presúvame presne tam, kde vedia najviac pomôcť.
Medzi týmito hlavnými poľnými kvitnutiami však nastáva krátke ticho. A práve vtedy prichádza na rad agát – pre včely dar prírody, ktorý síce nežiada opelenie, ale odmení ich bohatým a výnimočne kvalitným nektárom. Na pohľad medzizastávka, v skutočnosti jeden z najsilnejších momentov sezóny.
Celé je to hlavne o načúvaní prírode a rešpekte k jej tempu.
Takže včelstvá presúvate z poľa na pole?
ML+PS: Áno, volá sa to kočovanie a robíme to preto, aby sme včely presunuli za kvitnúcimi plodinami – napríklad repkou, agátom či horčicou. Včely tak majú dostatok nektáru a peľu a zároveň pomáhajú pri opeľovaní tam, kde to najviac potrebujeme. Má to priamy dopad na kvalitu úrody aj jej množstvo.
Ak umiestnite úľ k poľu, ako si môžete byť istí, že včely ostanú tam?
ML+PS: Nie – ak majú v blízkosti dostatok potravy, ostávajú verné tomu miestu. Včely nelietajú ďalej než musia, sú efektívne. Ak majú „za rohom“ kvitnúcu plodinu, sú tam od rána do večera. Preto je dôležité úľ umiestniť presne tam, kde to potrebuje aj plodina – vtedy opeľovanie funguje najlepšie.
Ako dlho trvá, kým si včely zvyknú na nové miesto?
ML+PS: Veľmi rýchlo. Už na druhý deň po presune sa začínajú orientovať v novom teréne. Pomáha im slnko, polarizácia svetla a vlastná „mapa vôní“, ktorú si vytvárajú. Pokiaľ je v okolí dostatok kvetov, adaptujú sa bez problémov.
Kočovanie znie romanticky, ale ako to celé technicky prebieha?
ML+PS: Pre včely ani nie, ale pre nás áno. Úle sa presúvajú až večer, keď sú všetky včely „doma“. Presúvame ich minimálne o tri kilometre, aby sa nevracali na pôvodné miesto. A keď ich premiestňujeme mimo náš katastrálny územný celok, musí to skontrolovať veterinár – aby sa predišlo šíreniu chorôb a všetko bolo v súlade s predpismi.
Zmení sa kvalita medu, keď sa včely presunú na inú plodinu?
ML+PS: Určite áno. Každý druh kvetu má iný typ nektáru a iný pomer cukrov – podľa toho má potom med inú farbu, chuť aj arómu. Med z repky je svetlý a rýchlo kryštalizuje, agátový zostáva dlho tekutý, z lesných kvetov má zasa výraznejšiu chuť. Presun včiel ovplyvňuje, aký med z daného obdobia vznikne – to je na tom to krásne aj náročné zároveň.
Čo vás aj po rokoch stále baví na včelárstve najviac?
ML+PS: Ten pokoj, ktorý pri tom človek zažije. Včely nás učia trpezlivosti, presnosti aj rešpektu – keď sa ponoríte do ich sveta, všetko sa spomalí. Nie je to len o mede a o úrode, ale o hlbšom pochopení prírody. A to je niečo, čo sa nedá naučiť z kníh – to si človek musí zažiť.
Je to láska na celý život
Naši páni Miroslav a Pavol sú živým dôkazom toho, že aj po desaťročiach praxe sa dá remeslu venovať s rešpektom, neustálou zvedavosťou a hlbokým porozumením pre svet, ktorý väčšina z nás sleduje len z diaľky. Vďaka ich každodennej práci žijú naše včelstvá v prirodzenom rytme, pomáhajú prírode a zároveň aj našej úrode.
Sme radi, že práve v Sobotišti našiel tento projekt nielen svoje zázemie, ale aj ľudí, ktorí ho podporujú a veria v jeho dlhodobý význam. Včelárstvo je totiž spôsob, ako rozvíjať ekologické poľnohospodárstvo zodpovedne a udržateľne. Práve v tomto prístupe vidíme budúcnosť – poľnohospodárstvo, ktoré dbá na rovnováhu, rozmanitosť a zdravú krajinu.
📌 A na záver malý odkaz pre nás všetkých:
Keď si najbližšie počas Vianoc (už o pár mesiacov 😊) otvoríte pohár nášho sanagráckeho medu, spomeňte si, že za každou lyžičkou stoja tisíce včiel a dvaja ľudia. Práve oni im deň čo deň vytvárajú podmienky na to najdôležitejšie – opeľovať krajinu a premieňať jej dary na tú najsladšiu odmenu: med.
